Zápcha je častý problém u detí v predškolskom veku. Prvé obdobie prichádza pri prechode z mliečnej stravy na nemliečnu. Väčší problém však predstavuje zápcha, ktorá vzniká medzi 2. a 3. rokom, najmä pri odvykaní od plienok a pri nástupe do kolektívu. Dieťa odmieta vyprázdniť stolicu, zadržiava ju aj niekoľko dní, v dôsledku čoho sa zahusťuje, je tuhá. Odchod takejto stolice je bolestivý, čo vedie k jej ďalšiemu zadržiavaniu. Dostávame sa tak do bludného kruhu.

Režimové opatrenia:

- v strave zvýšiť príjem potravín s vysokým obsahom vlákniny (sušené ovocie, vločky, celozrnné pečivo, ľanové a slnečnicové semienka, strukoviny)

- dôležitý je pravidelný a dostatočný príjem tekutín s výnimkou čierneho čaju a sladených nápojov

- dostatočná pohybová aktivita je dôležitá pre správnu činnosť čriev

- nácvik vyprázdňovania by mal prebiehať v pokoji, bez stresu, vždy v tom istom čase, najlepšie 15-30minút po jedle, ideálne ráno

- dieťaťu by nemali visieť nôžky pri sedení na záchode

- na začiatku 2-3 dni je vhodné podať glycerínový čapík, čo uľahčí odchod tuhej stolice, pokračovať možno prípravkami s obsahom laktulózy, ktoré zmäkčujú stolicu, ale len v prípade, že má dieťa primeraný príjem tekutín.

Jednou z príčin problémov s vyprázdňovaním stolice môžu byť aj psychické problémy, blok.   Ako tieto veci spolu súvisia? Pohľad psychologičky - PaedDr. Klaudie Tabačkovej

Ak lekár vyhodnotí zápchu u dieťaťa ako psychosomatický prejav niekde v spolužití s dieťatkom nastala chyba. Mnoho rodičov býva naozaj prekvapených lebo z ich pohľadu sa v rodine nič špecifické, čo by mohlo dieťa „zablokovať“, nedeje.  Často krát však môže problém spustiť nevedomé správanie rodičov. Tí v dobrej viere napríklad príliš skoro uplatňujú vysoké nároky na čistotu. Stretávam sa s tým, že sa cítia byť do tejto situácie donútení od svojich vlastných rodičov, či svokrovcov. Dostávajú tie dobré mienené rady – Kedy sa naučí, ak nie teraz?; Ty si nemala plienky od roka!; Už by si ju mala dávať na nočník.; a pod. Patria k nim aj dobre mienené rituály kedy sa celá rodina zbehne okolo nočníka a čakajú na ten veľký „zázrak“. Ak je dieťa v období vzdoru môže dospieť k úvahe, či stojí za to tak bohato všetkých „obdarovávať“ každý deň.  Takisto porovnávanie pokrokov detí v podobnom veku („Vy ešte nosíte plienky?“, „Vy už nemáte plienky?“) dá sebavedomiu rodiča zabrať. Dobre sa to číta (Neporovnávajte svoje deti!), ale v praxi ťažšie uplatňuje. A tu niekde môže vyklíčiť semienko ťažkostí s vyprázdňovaním.

Ako sa prejavujú tieto ťažkosti? (Ak by sme ich prípadne odlíšili od zdrav. problémov) Čo by si mal rodič všímať?

Ťažkosti si rodič všimne okamžite a je nútený ich riešiť. Dieťa odmieta tlačiť, zadržiava stolicu aj niekoľko dní, bojuje s kŕčmi v brušku, plače, vzpiera sa, ak ho chce rodič posadiť na nočník alebo záchod, sťahuje zvierače. Prejavy sú jasné a každý rodič vie, že niečo s kakaním ich dieťatka nie je v poriadku. A každý rodič to aj väčšinou náležite rieši. Konzultuje s pediatrom, prípadne psychológom.

V akom veku najčastejšie mávajú deti tieto ťažkosti?

Prax ukazuje, že zadržiavanie stolice sa najčastejšie objavuje medzi dva a pol rokom až 4 rokmi. Ale sú samozrejme aj prípady kedy jednoročné, ale aj staršie ako 4 roky odmieta tlačiť (kakať).

Kedy k nim dochádza? Čo býva spúšťačom?

Spúšťačov môže byť mnoho, ale vo výsledku to závisí najmä od rodinnej atmosféry, v ktorej dieťa vyrastá. Ak by som mala byť konkrétna, pri vylúčení organických porúch mozgu a gatroenterologických ochorení, už aj samotný prechod z nočníka na záchod môže byť spúšťačom. Dieťa sa môže báť veľkej a hlbokej misy, zvuku pri splachovaní, nestability pod nohami, ktoré mu visia vo vzduchu (pomáha podložiť pod nožičky stolček). Pri prechode z plienky na nočník zas niektoré deti majú ťažkosti vzdať sa pohodlia plienočky. Ďalším spúšťačom býva už spomínaný nevhodný nácvik vyprázdňovania (príliš skoré zaúčanie na nočník – odporúčam začať najskôr po 18. mesiaci), príliš autoritatívny, ale aj príliš starostlivý štýl výchovy v zmysle prehnanej ochrany, súrodenecká žiarlivosť, rozvod rodičov, časté hádky rodičov, alkoholizmus v rodine, sexuálne zneužívanie, necitlivý prístup pri výchove dieťaťa, návrat matky do pôvodného zamestnania (separačná úzkosť), nástup do kolektívu, zmena bydliska. Začína sa to zvyčajne bolestivým vyprázdnením, po ktorom majú deti strach ísť znova na záchod a odďaľujú ďalšie vyprázdnenie.

Môže rodič sám prísť na to, že za problémom s kakaním nie je zlá strava, lenivé črevo a iné zdravotné problémy, ale práve nejaký psychický blok?

Ak je rodič vnímavý a dešifruje zadržiavanie stolice ako signál, ktorý mu dieťa vysiela, môže. Veľa takýchto rodičov pátra po pomoci rôzneho druhu – vyhľadajú rodičov v podobnej situácií, diskutujú na internetových fórach, študujú literatúru s psychosomatickou tematikou, obracajú sa na pomoc pediatra a pri neúspechu následne aj na psychológa. Mám napr. skúsenosť s mamičkou, ktorá šla na vec sedliackym rozumom. Vylúčila psychickú príčinu zadržiavania stolice u svojho synčeka v rodine a stanovila si za cieľ, že bude robiť všetko pre to, aby mu kakanie spríjemnila. Vždy ho pri kakaní objímala a čičíkala, až sa nakoniec vypýtal kakať sám. Ak dieťa zistí, že stolica odchádza bez bolesti, nebude sa obávať vyprázdnenia.

Ako môžu rodičia pomôcť dieťaťu? Čo môžu urobiť?

V prvom rade by sme dieťa nemali nútiť a v žiadnom prípade by sme ho nemali trestať. Citlivý a trpezlivý prístup rodiča je pri tomto type ťažkosti kľúčový. Mnoho rodičov sa zo zúfalstva často fixuje len na samotný akt kakania a kladú naň veľký dôraz. V takom prípade je potrebné, aby sa rodičia čo možno najviac uvoľnili a tak uvoľnili aj napätú atmosféru, ktorú dieťa automaticky pociťuje a sníma z rodiča.  Pre dieťa je dôležité, aby cítilo, že nie je v tom samé. Môžeme mu pomôcť  reflektovaním toho čo vidíme, napr. „Vidím, Miško, že ťa znova trápi bruško, pomasírujem ti ho?“; „ Poď ku mne chrobáčik (objímeme dieťa), spolu to zvládneme.“; „Som tu s tebou (pri tebe).“ Ak dieťatko intenzívne plače tak sa mu môžeme ticho prihovárať „Ššššš“.  Dieťa dostáva od nás správu, že je s nami v bezpečí a automaticky sa mu zníži hladina stresových hormónov v tele (aj keď to rodič voľným okom nevidí, výskumy aj prax to dokazujú). Pomáhajú aj príbehy a rozprávky. V tomto období sa u detí prejavuje tzv. magické myslenie, ktoré je založené na fantázií a dieťa verí na zázračných liečiteľov, pomocníkov, amulety, talizmany, maskotov. Jedna maminka úspešne prekonala tento problém so svojim synom príbehom o tom, že on je silný bojovník a zvládne prekonať všetky prekážky. Záleží len od tvorivosti príbehu, s ktorým sa dieťatko stotožní. Dôležité je samozrejme dodržiavať aj režimové opatrenia – úprava stravy, dostatok tekutín a pohybu, stabilný čas určený na vyprázdňovanie (napr. ráno) v uvoľnenej atmosfére. Pripravte pre dieťa príjemné prostredie – voňavý priestor, farebný toaletný papier, knižky, spievajte si s ním, rozprávajte mu príbehy.  Prípadný neúspech dieťatka nekomentujeme, dávame si pozor aj na výraz svojej tváre (neprevraciame očami, nekrivíme ústa).  Snažíme sa nevenovať prílišnú pozornosť vyprázdňovaniu pred ostatnými členmi rodiny, ani pred dieťaťom. Takýmto zvýšeným tlakom na dieťa aj seba môžeme narušiť jeho prirodzený priebeh. Ak má dieťa strach podávame na začiatok pár dní glycerínový čípok (osvedčil sa Easylax, harmančekovo ibištekové glycerolové preháňadlo) alebo ľanový olej. Úspešné vykakanie náležite odmeníme pochvalou a zvýšením sebadôvery, že to zvládlo.

Dostane sa z toho dieťa samé, prípadne s pomocou rodičov, alebo je nutné vyhľadať odbornú pomoc?

Závisí to od osobnosti, nastavenia a psychického naladenia rodiča. V prípade, že sa vylúči akákoľvek zdravotná príčina, je namieste konzultácia so psychológom. Môžete tak dostať cenné rady ako s dieťatkom pracovať – pomáhajú relaxačné cvičenia, masáže, fyzioterapeutické cvičenia hrou. Najpodstatnejšia je však práca rodičov na vzťahu k dieťaťu. To môže proces „liečenia“ výrazne  urýchliť.  Z pohľadu psychosomatiky si môžu rodičia skúsiť odpovedať na tieto otázky – Na čom naše dieťa pevne lipne?, Čo nedokáže stráviť?, Kde mu chýba istota? Kde a ako môže nájsť svoju vnútornú istotu?, V čom sa príliš málo prejavuje?, Čoho potrebuje viac? Akej straty sa najviac obáva? Nakoľko je naša rodinná situácia istá, bezpečná a spoľahlivá?.