Ako učiť na nočník správne?
Dôležité a účinné rady o odplienkovaní, o ktorých ste možno ani nevedeli. V rozhovore s detskou psychologičkou – Zuzkou Šeligovou sa dozviete všetko potrebné k odplienkovaniu dieťatka.
Kedy však začať s učením dieťatka? Je možné to prešvihnúť? Ktoré signály si všímať a ako to svojmu pokladu uľahčíte?
Návod pre odplienkovanie od odborníčky znie nasledovne:
- správny postup začíname technikou učenia „naslepo“ s budíkom alebo hudbou z telefónu. Dieťatko si sadne na nočník oblečené a čaká krátky čas (1 min.) na dohodnutú melódiu. Keď to dokáže, ďalšie sedenie môže trvať o čosi dlhšie (do 2 min.)
- potom trénujeme sedenie bez nohavíc a nakoniec naholo. Sedenie býva krátke, nie viac než 2-minútové. V tejto fáze sa s dieťatkom dohodneme, že plienky už nemusíme dávať. Od tohto času behá dieťa len v priliehavom oblečení, aby to, čo pustí, cítilo ako nepríjemný podnet.
- dieťa potrebuje nájsť prepojenie medzi nutkaním a zadržaním a to pochopí len skrz „nehodu“. Takéto obdobie trvá do 2 týždňov, kým dieťatko nezačne chodiť na nočník samostatne.
- plienky sa dávajú len na spanie, ideálne len na nočné spanie. Obedný spánok nie je taký dlhý, aby sa dieťa počas neho pocikalo, vo väčšine prípadov dieťa ciká tesne po zobudení, ako sa postaví na nôžky. Takže tento moč sa dá odchytiť.
- dôležitá je aj reakcia rodiča na pocikanie. Treba len pokojne opísať, čo vidíme a ponúknuť možnosť ísť nabudúce na nočník. Podotýkam, že niektoré deti nočník odmietajú, ale vyhovuje im zmenšovací „sedák“ na záchode.
Kedy je ten najvhodnejší vek alebo obdobie na to, aby sa dieťa odnaučilo od plienok?
Medzi 1. a 2. rokom života dozrieva u dieťaťa schopnosť vnímať pocit plného močového mechúra a ovládať ho vôľou – rozhodnúť sa, či obsah zadrží alebo vypustí.
Vôľou kontrolované močenie dosahuje dieťa najprv počas dňa a neskôr aj počas spánku. Treba ale zohľadňovať aj iné faktory, ktoré ovplyvňujú celkovú zrelosť dieťatka.
Medzi ne patrí hlavne obdobie bez výraznejších zmien, celkovo dobrá schopnosť spolupráce dieťatka s rodičom a možno ešte dôležitejšia schopnosť jasnej a empatickej komunikácie rodiča s dieťatkom.
Nemenej dôležitý je aj fakt, že chôdza už nie preň nová a vzrušujúca, ale dokáže chvíľu obsedieť. Z tohto dôvodu sa javí ako najoptimálnejšie obdobie nácviku cca v 2 rokoch, aby sme si aj my, mamy, boli isté, že sme nič neuponáhľali.
Letné obdobie je praktické na nácvik z dôvodu tepla, ale nie je prekážkou ani ktorékoľvek iné obdobie v roku. Keď sa dieťatko vyciká do pančušiek alebo leginiek, má pocítiť mierne nepríjemný pocit chladu. Ten ho motivuje k nočníku.
Prečo je dôležité to neuponáhľať, alebo naopak neprepásť ten správny okamih?
Deti si vedia vytvoriť k plienke aj citový vzťah. Najmä deti staršie pred 3. rokom. Je pre nich často stresujúce niečo meniť na tom, čo mali doteraz pohodlne vyriešené.
Keď vezmeme do úvahy nejaký situačný stres ako dôvod oddialenia nácviku na nočník, ešte stále to neurobí taký veľký sklz, aby sme k nácviku pristúpili až pred 3. rokom.
Treba dať dieťaťu dôveru, nebáť sa o neho, či to zvládne, sú to kompetencie primerané veku a neurofyziologickému zreniu a úspešné zvládnutie odplienkovania dáva dieťaťu pocit väčšej kontroly nad sebou.
Podmienkou pre prijatie dieťaťa do materskej školy je práve to, že sa musí vypýtať na toaletu a nesmie mať plienky. Je podľa vás každé dieťa schopné sa to do tých 3 rokov naučiť?
Áno, väčšina detí, s výnimkami detí s vážnymi emocionálnymi problémami a deti so zdravotným znevýhodnením, kedy lekár určí organickú príčinu nedostatočnej kontroly zvieračov.
Ako mama či ocko rozpoznajú, že teraz je ten správny čas? Majú sledovať isté prejavy dieťaťa a podľa toho sa riadiť?
Psychologickým znakom zrelosti je schopnosť dieťaťa akceptovať aj niečo špinavé, nemať obavy zo zašpinených rúk, hrať sa s hlinou, plastelínou, niekedy aj jesť jedlo rukami.
Následne sa dieťatko umyje, čo mu tiež robí radosť a vníma, že ani špina nie je preňho zlá a očistiť sa od nej je normálne.
Rodičia robia často chybu, keď reagujú na akúkoľvek špinu výrazom „to je kako“. Deti by mali mať v zásade dobrú predstavu o svojom tele a o tom, čo z neho vychádza.
Keď je špina hodnotená ako „kako“, nemá sa jej chytať, tak je veľká pravdepodobnosť, že sa dieťa zhrozí, keď v nočníku uvidí, čo z neho vyšlo a dostane blok.
Takže to skutočné “kako“ treba brať prirodzene, nevyjadrovať zhnusenie, ale jemne prejaviť potešenie, že sa dieťatko vykakalo. Nechváliť prehnane, aby potom v súvislosti so vzdorom dieťatko nezačalo robiť presný opak toho, na čom nám tak záleží.
Veľa detí spočiatku odmieta nočník alebo sa naň nepýta a podobne. Znamená to, že ešte nie je pripravené a netreba ho nútiť?
Celé to súvisí s technikou odúčania od plienok. Vzácne sa stáva, že sa dieťa začne samo pýtať na nočník, ale nemali by sme na to čakať, lebo sa môže stať aj opačný prípad, že sa dieťa zablokuje a nechce sa plienky vzdať.
V procese odplienkovania zvyknú robiť rodičia v zásade 1 hlavnú chybu: Plienky striedavo dávajú a nedávajú. Dieťatko potrebu zadrží a čaká, kým dostane plienku a tam to pustí. Je to preňho menšia zmena.
Rodičia tým, že dávajú plienky aj naďalej, ukazujú dieťaťu vlastnú neistotu, či je dieťatko zrelé a skryte sa desia „nehody“.
Toto ich nastavenie dieťa vycíti a ani za svet nepustí do gatí. Keď sa mu to stane, prežíva to úzkostlivo. Celé odplienkovanie tak trvá oveľa dlhšie a je sprevádzané väčším stresom.
Ak sú nejaké problémy v odplienkovaní, nemali by rodičia o nich otvorene hovoriť, ani pred druhými ľuďmi, lebo dieťa si problém privlastní a potom sa ho ťažšie „vzdáva“.
Zlozvyky detí ako odmietanie nočníka inde ako doma, veľká potreba len do plienky, prípadne schovávanie sa s nočníkom. Odznejú postupne časom alebo ich treba riešiť?
Zlozvyky prichádzajú spolu s nevhodnou taktikou odúčania od plienok. Za neschopnosťou vykakať sa inde ako doma väčšinou tkvie prílišné ritualizovanie potreby, napr. pri čítaní kníh, pozeraní televízora a pod.
Dieťa potom, keď túto špecifickú situáciu nemá, zadržiava potrebu a niekedy to končí zápchou.
Keď si konečník zvykne na zadržiavanie, zväčší svoj objem – roztiahne sa a nabudúce udrží oveľa dlhšie stolicu, ktorá tam za tú dobu stuhne. Častý problém, pre ktorý lekári posielajú deti k nám, je práve zadržiavanie stolice.
Schovávanie sa a kakanie do plienky za skriňou je tiež časté a opäť vyplýva z úzkosti zo samotného kakania, nezvládnutého procesu odovzdania dôvery, že to zvládne aj bez plienky.
Tieto všetky zlozvyky sa dajú meniť, keď postupne znižujete dĺžku čítania alebo pobytu pri televízore, keď kakanie nebude mýtom a začnete ho vnímať ako prirodzenú vec, za ktorú sa dieťa ani nikto nemusí hanbiť.
Aký máte názor na bezplienkovú komunikačnú metódu?
Vplyv BKM nie je ešte vedecky overený, no viacero autorov sa skôr prikláňa k tomu, že včasný tréning na nočník je zbytočnou záťažou pre malé bábätko, ak je potrebné, aby zadržiavalo a počkalo si, kým mamina zachytí jeho signál.
Ak dieťa nezadržiava, je BKM o odchytávaní moču, nie o skutočnom odučení od plienok. Z môjho pohľadu je to zbytočná záťaž pre bábätko aj pre maminku, i keď ju celkom neodsudzujem.
Prirodzené rodičovstvo a vzťahovú výchovu tvorí ešte množstvo iných postupov, ako je dojčenie na požiadanie, spoločné spanie v posteli, rýchle reakcie na plač, nosenie v šatke alebo ergonomickom nosiči, empatická komunikácia atď., takže na to, aby sa dieťatko cítilo komfortne po citovej a telesnej stránke, netreba používať aj bezplienková komunikačná metóda.
Čo by ste odporučili mamám, ktoré sa chystajú detičky odplienkovať?
Buďte trpezlivé, vydržte prechodné obdobie pocikávania a nepripomínajte stále deťom, že sa majú ísť vycikať.
Pravé odplienkovanie nie je odchytávanie moču a stolice, ale schopnosť dieťatka postrehnúť moment nutkania a vypýtať sa na nočník. Čím dlhšie maminy kontrolujú dieťa a posielajú ho, tým dlhší je proces samostatnej regulácie potreby dieťatkom.
Na to, aby bolo dieťatko motivované urobiť potrebu do nočníka, malo by cítiť chvíľu mokro na vlastnom tele. Preto minimálne pred plánovaným odplienkovaním je vhodné použiť moderné látkové plienky, vďaka ktorým dieťatko cíti, čo „udialo“.