Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. A ten, kto stojí pri ňom a učí ho hnev zvládať je predovšetkým rodič.

„Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme  hnev potláčať  alebo sa zaň hanbiť. Podstatne lepšou stratégiou je naučiť dieťa túto emóciu rozpoznávať a následne ju vhodne spracovať.

V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak on sám nedokáže ovládnuť svoje emócie a v návale hnevu kričí, slovne napáda alebo nebodaj fyzicky ublíži svojmu dieťaťu, ako môže očakávať od svojho, ešte malého dieťaťa, že ono dokáže mať svoj hnev pod kontrolou?  Rodič chce od svojho malého dieťaťa to, čo nedokáže on sám – ovládnuť svoj hnev.

Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia  a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci  navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? Len preto, že je rodič a dieťa je malé a bezbranné?

Každému rodičovi odporúčam vnímať dve veci:

A./ že hnev je niečo, čo je prirodzené a každý má nárok sa hnevať, byť smutný, s niečím nesúhlasiť

B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa zrkadlí správanie rodiča.

Ako to v praxi bežne vyzerá?

Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu , čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Ťažko pritom povedať, ktorý z týchto dvoch spôsobov je škodlivejší.

 Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“... „ reveš ako malé decko“...nie sú najšťastnejšie,  miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“...“ viem, že si z toho smutný“...“vidím, že sa ti to nepáči“... Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete. Nastavte dieťaťu hranice a s láskou trvajte na ich dodržiavaní.

1./ Vyjadrite dieťaťu pochopenie jeho emócií, povedzte mu, že chápete, že je  nahnevaný,  že sa mu niečo nepáči, že s niečím nesúhlasí, že si to predstavoval ináč...

2./ Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom  v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Opakovane vyjadrite porozumenie jeho sklamaniu, zlosti a počkajte, kým sa upokojí.

3./ Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. Vždy si spomeňte na to, že ho vlastne učíte ako sa dá riešiť problém v pokoji a kľude.

4./ Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Dajte dieťaťu možnosť výberu ale s tým, že bude samo niesť zodpovednosť a dôsledky za svoje rozhodnutie.

Napr.:

-  môžeš si dať sladkosť, ak doješ obed....je na tebe, ako sa rozhodneš, ak obed nezješ, nemôžeš mať sladkosť a to mi je ľúto, ale rozhodnutie je na tebe

- môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Ak sa rozhodneš, že si ju upraceš,  môžeme si TV pozrieť spolu...rozhodnutie je na tebe

Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie – ono sa rozhoduje a nesie dôsledky – pozitívne alebo negatívne. Zároveň sa tým znižuje jeho  hnev na rodiča, pretože ono sa rozhodlo.

Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Preto je niekedy vhodné dieťa na určitú situáciu pripraviť a dopredu sa  s ním dohodnúť.

Napr.:

Pôjdeme do obchodu a môžeš si tam vybrať nejaké ovocie, sladkosti dnes kupovať nebudeme, pretože ich máme doma....dieťa sa tak dopredu pripraví na to, aké možnosti má v obchode a má tiež  vopred vysvetlené, prečo sa sladkosti kupovať nebudú.

Určite sa vyskytnú  aj situácie, keď na vysvetľovanie nie je čas a vtedy stačí zdôrazniť, že aj keď sa ti to teraz nepáči, urobíme to takto, lebo takto je to správne.

Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča  pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje  negatívne emócie ovládať. A to dosiahne rodič predovšetkým tak, že on sám bude dieťaťu príkladom.

MUDr. Miroslava Moravčíková

Detská lekárka