Výchova dieťaťa je tá najdôležitejšia úloha v živote každého rodiča. Rodičovstvo však ešte nikdy nebolo tak jednoduché a zároveň tak zložité ako dnes. K výchove máme síce všetko, čo potrebujeme, hmotné aj nehmotné, ale máme toho priveľa. Máme cumlíky, ktoré svietia, hračky, ktoré rozprávajú po anglicky, topánky, čo pískajú a tablety, čo učia matematiku, máme nekonečný výber krúžkov, máme všetky informácie. 

Zatiaľ čo predchádzajúce generácie homo sapiens museli bojovať o zdroje k prežitiu, súčasné deti musia bojovať s prebytkom. Dnešní rodičia boli vedení k radikálnej šetrnosti a recyklácii nedostupných zdrojov, boli zvyknutí na to, že o hračky je  potrebné sa starať, pretože nadobudnúť ich nie také jednoduché. Dnešné deti sú naopak zvyknuté na nekonečný prísun ďalších a ďalších nových hračiek, ktorých životnosť nie je daná ich konštrukciou, ale okamihom, kedy prichádza ďalšia hračka. 

To, čo však deti naozaj potrebujú je kontakt, komunikáciu a ľudské teplo. Nepotrebujú nič špeciálne, nič navyše. Ani kolotoče nad postieľkou, ani hojdacie kresielka, ani špeciálne hračky, ktoré ich v roku naučia čísla po anglicky. Potrebujú len priestor,  pokoj a rodičovskú lásku. Pre deti je hračkou celý svet. 

Jednou z najúžasnejších detských schopností je schopnosť vidieť veci, ktoré my, dospelí, nevidíme. Pre dospelého bude palica vždy palicou, pre dieťa to bude raz meč, raz raketa letiaca na Mesiac. Tragédiou detí zahltených hračkami je, že o tento svet fantázie a kreativity prichádzajú. 

Práve vysoký štandard a z toho plynúce presýtenie, vedie napokon k vyššej miere apatie a neschopnosti pocítiť radosť. 

Ďalšia vec, ktorá bráni správnemu  vývoju detí je tzv. HELIKOPTÉROVÉ RODIČOVSTVO – syndróm prehnanej kontroly. Snaha rodiča mať dieťa neustále pod kontrolou a dávať na všetko pozor. Či je dobre oblečené, či je dosť najedené, či dosť pilo, či to , čo robí je stopercentne bezpečné, rodičia, ktorí neustále organizujú činnosť svojich detí. Rodičia investujú do pracovného aj voľného času svojich detí nemalé prostriedky a sú presvedčení, že bez ich potreby by ich dieťa mohlo v budúcnosti zlyhať. 

Každý rodič sa bojí, aby sa jeho dieťaťu nestalo niečo zlé, oni sa však boja aj toho, či sa im stane dosť toho dobrého. To je všetko v poriadku, pokiaľ však niektorí rodičia nezájdu v svojich obavách priďaleko. Neuspokoja sa s tým, že ich dieťaťu sa deje niečo dobré, chcú, aby sa mu dialo to NAJLEPŠIE. Nielen občas, ale STÁLE. A nielen všeobecne, ale VO VŠETKOM. 

A výsledkom takejto výchovy sú deti, ktoré nedokážu sami riešiť svoje záležitosti a vyrovnať sa s rizikom, pretože v detstve boli zvyknutí, že všetko za nich riešili rodičia a ich túžby a očakávania boli vždy naplnené. 

Dnešné deti psychológovia označujú ako snehové vločky- tzv. SNOWFLAKES. Sú unikátne, ale zároveň nesmierne krehké a obyčajný dotyk ich dokáže rozpustiť. Snehové vločky sú síce jedinečné, ale existujú v permanentnom ohrození, pretože nie sú dostatočne rezistentné voči vplyvom prostredia. Súčasná generácia dospievajúcich a mladých dospelých je veľmi zraniteľná, nevie sa vyrovnať s tlakom okolia, nevie sa rozhodovať, chýba jej schopnosť  sústredenia a schopnosť zvládať prekážky. 

Čo sa teda očakáva od dnešných rodičov? Byť s deťmi, hrať sa s nimi, rozprávať sa s nimi, odpovedať na ich otázky, byť pri nich, keď potrebujú pomoc, keď urobia chybu...to je to, čo dieťa potrebuje viac, ako akékoľvek iné materiálne hodnoty. 

Dokonca deti treba vystaviť aj nude. Najmenej sa zvyknú nudiť tie deti, ktoré sú stavu bez zábavy vystavované pravidelne. Nech si deti zažijú ten pocit, keď ich nikto a nič nebombarduje podnetmi, nech zistia, že existuje aj vnútorný život že sa v ňom dá pohodlne existovať. 

MUDr. Miroslava Moravčíková, 2.1.2023