Neprijatie v detstve patrí medzi najhlbšie emocionálne zranenia, ktoré si často nesieme do dospelosti, aj keď si to neuvedomujeme. To, ako dnes hovoríme so svojím dieťaťom, sa v budúcnosti stane jeho vnútorným hlasom. 
Každé naše slovo buď buduje jeho sebadôveru, alebo v ňom zasieva pochybnosti.
Zdanlivo jednoduchá veta ako „nie si dosť dobrý“ sa môže zaryť do podvedomia natoľko hlboko, že ovplyvní všetky jeho rozhodnutia, vzťahy aj schopnosť cítiť vlastnú hodnotu.

Zraňujúce  slová, ktoré sa tvária ako pomoc

Mnoho rodičov (aj s najlepšími úmyslami) opakuje vety ako:

• „Nebuď smutný, to nič nie je.“
• „Netráp sa tým.“
• „Neboj sa.“
• „Neplač, si už veľký.“
• „Prestaň sa hnevať“

Tieto vyjadrenia sú odmietnutím prežívania dieťaťa, jeho emocionálneho sveta. Namiesto toho, aby dieťa dostalo pochopenie od rodiča a naučilo sa rozumieť svojim pocitom, získa dojem, že to, čo cíti, je „zlé“, „neprimerané“ alebo „neprijateľné“. V jeho vnútri sa začne tvoriť základné presvedčenie:

„Nie som v poriadku taký, aký som.“

Chyby, ktoré robíme ako  rodičia

1.  Popieranie emócií
   • dieťa si z vety „Neplač“ neodnesie útechu. Odnesie si pocit hanby za to, že plače. Časom sa naučí buď svoje emócie potláčať alebo predstierať iné,  len aby bolo „dobré“
2. Podmieňovanie lásky
   • keď dávame lásku za výkon, poslušnosť alebo prispôsobenie sa, dieťa zistí, že nemôže byť milované len tak, bezhranične. Lásku si musí zaslúžiť.
3. Kritika a porovnávanie
   • ak dieťa počúva, že nie je dosť šikovné, múdre, poslušné alebo krásne, začne veriť, že s ním niečo nie je v poriadku. Naučí sa byť niekým iným – tým, koho ostatní prijmú
4. Nedostatok priestoru pre individualitu
   • prílišná kontrola, rozhodovanie za dieťa, presadzovanie našich predstáv mu nedáva možnosť vybudovať si vlastnú vnútornú autoritu. Neskôr môže byť závislé na názoroch iných a báť sa rozhodnúť samo za seba.

Každé dieťa túži cítiť, že je milované, prijaté a že niekam patrí. Keď tento pocit chýba, začne veriť, že byť také, aké je, nestačí – že sa musí zmeniť.

Učí sa prispôsobovať sa, potláčať vlastné potreby a správať sa tak, ako sa to od neho očakáva. Postupne sa vzdáva seba samého – len aby získalo uznanie a pocit, že má hodnotu.

Dospelý, ale s detským zranením

Tieto detské skúsenosti sa nezmazávajú – prenášajú sa do dospelosti. A tak síce dospelý, ale emočne nezrelý človek, reaguje ako zranené dieťa.

• Prenáša zodpovednosť za svoju spokojnosť a šťastie na partnerov, rodičov, šéfov...
• Očakáva od druhých, že naplnia jeho potreby, a ak sa tak nestane, reaguje hnevom, manipuláciou, sebaľútosťou
• Stavia sa do role obete, potrebuje byť od druhých „zachránený“, uznaný.
• Často sa vyhýba dospelým rozhodnutiam a žije v pasivite so založenými rukami

Cesta k dospelosti

Dospelosť nie je o veku, ale o vedomom rozhodnutí prevziať zodpovednosť. To znamená prestať čakať, že sa niekto postará o náš život, ale začne ho riadiť podľa svojich predstáv. Dospelý človek si uvedomuje:

• Ja som zodpovedný za to, ako žijem.
• Ja rozhodujem, čo je pre mňa správne.
• Počúvam druhých, ale konečné slovo mám ja.
• Som dosť, aj keď nie som pre všetkých, viem prijať kritiku aj odmietnutie
• To, čo cítim, je v poriadku

Dar, ktorý si dieťa ponesie celý  život

Ak ako rodičia chceme, aby z našich detí vyrástli sebavedomí, samostatní a autentickí dospelí, potrebujeme začať prijímať ich svet – aj ten emocionálny. Slová ako „Chápem, že si smutný“, „Môžeš sa báť, som tu s tebou“, „Je v poriadku, že plačeš“ sú oveľa liečivejšie ako tiché „nerob scény“.

Až keď ako rodičia prijmeme pocity dieťaťa, jeho chyby aj jedinečnosť, dáme mu dar, ktorý si ponesie celý život – pocit, že je dosť dobré, práve také, aké je.

MUDr. Mirka Moravčíková, pediater, 25.06.2025